Plavbou na vlnách Fruškej hory, nad ktorými spenená hmla skrýva tých, čo prichádzajú, sa nám darí rozoznať beočinskú osadu Lug, ktorá už od vstupu pôsobí dojmom tobogánu, ktorý nám poskytne nezabudnuteľnú jazdu.
A to sa naozaj stáva! Kĺzajúc po hlavnej ulici Maršala Tita, veď ani dnes mu nikto nemôže sňať meno ani ho poškvrniť, na oboch stranách sú zoradené farebné domčeky, ktore ich prázdne konáre nezištne otkrili a ukázali všetkým, ktorí sa zatúlali v tej „sriemskej polu-rovine“.
- Vzduch je v Lugu najkrajší - hovorí nám predseda Rady miestneho spoločenstva Kristián Urban a my, ako deti, keď dávajú správnu odpoveď v kvíze, hrdo potvrdzujeme, že je to vzduch, neskutočne čistý, a svieži, ktorý nám vyrazil dych od momentu, keď sme vystúpili z auta a vlastne až vtedy sme si poriadne vydýchli. - Pokoj, nemáme hustú premávku, keď sem prídem z mesta, je to pre mňa okamžitý duševný oddych, keď je leto, keď sa všetko zazelená, je to skutočná krása! V centre sme nechali aj storočné lipy, nebudeme ich rúbať, ale musíme ich udržiavať, je to komplikované, ale sú symbolom dediny. Máme zeleň, jeden zázrak a blízko nás je aj les.
Poznamenajúc, že Lug je vhodnou dedinou pre dôchodcov a developerov, z celého srdca sa zhodneme na tom, že je ideálny aj pre všetkých milovníkov prírody, urbanizovaný s mierou a vkusom, pretože má úplne všetko, čo sa týka infraštruktúry. Je pravda, že na elektrinu, cesty, vodu, kanalizáciu, plyn a internet museli dlho čakať, ale keď urobili, čo potrebovali, majú pokoj „na veky vekov“.
- Najprv sme v 50. rokoch dostali elektrinu, potom sa v 70. rokoch kládol asfalt až po Susek a vtedy sme sa spojili so svetom. Som predsedníkom Rady už takmer 19 rokov a keď som prišiel v roku 2004, urobili sme Vodovodnú sieť, novú, a potom sme postavili ďalšiu studňu, náhradnú, ale nikdy sme ju nepoužili, pretože ani s touto jednou, aj keď by všetci polievali záhradu a umývali autá počas suchých mesiacov, vody bude dosť pre všetkých. Potom sme začali myslieť o kanalizácii, takže v roku 2005 sme začali s tvorbou projektu, o rok s výstavbou a áno, že sa na ďalších desať rokov všetko robilo a bolo hotové, ale od roku 2016 má každý dom prípojku a sme pokojní. Do roku 2009 sme nemali pevnú telefónnu linku, ale aj to sa nám s pomocou pokrajinskej vlády podarilo vyriešiť - spomína Urban s tým, že potom riešili plynofikáciu a potom zariadili Kultúrne centrum s rozlohou 640 metrov štvorcových, ktoré otvorili pred ôsmimi rokmi.
"Akí sme boli, takí sme aj teraz"
Krátko po tom, ako sme vošli do Lugu, sme na ulici našli dve miestne ženy, ktoré v tichosti chatujú, tak sme sa ich rozhodli trochu vyrušiť a zapojiť sa do rozhovoru. Hoci obe prišli do Lugu za láskou, Zuzana Ďurica zo Slankamenských Vinohradov pred 48 rokmi a Zuzana Hrubík z Iloku pred 56 rokmi. Bolo badať, že sú so životom v tejto osade spokojné, akoby bola ich vlastnou.
- Máme všetko, je krásne, toto je najkrajšia dedina v celej obci Beočin, je malá, väčšinou slovenská, ale hoci máme aj švagrovcov a švagriné "srbského jazyka" - hovorí Ďurica. - Ľudia sú veľmi príjemní, každý pomôže, komu zavoláte, kedykoľvek!
A ako veľmi sa Lug zmenil za polstoročie, odkedy sú naši spolubesedníci v tejto dedine?
- Akí sme boli, takí sme aj teraz, nehádame sa, je pokoj - uzatvára Zuzana Hrubík.
A bez ohľadu na to, že je dedina kompletná, je tu toľko mládencov, že „problém by vyriešil jeden z troch autobusov dohadzovačov“.
- Za našich čias bolo najdôležitejšie ísť večer von, mali sme dve-tri kaviarne, všade bol ruch a teraz sú všetky zatvorené, aj kaviarne, aj mladí, sú na telefónoch non-stop, sú nespokojní so všetkým. Sem do baru chodia nezadaní, ale ženu tam určite nenájdu a nemajú záujem ísť niekam inam - uzavrel náš hostiteľ, ktorý nás privítal v bare, ktorý večer slúži ako hostinec, aj keď nie v dennej verzii, bez ohľadu na to, koľko sme mali možnosť vidieť v súkromnej réžii so všetkou mäsovou obsluhou, vôbec nie je zle.
Mimochodom, v Lugu dnes nocuje okolo 600 ľudí. Z obce ich odišlo asi 200, väčšinou na Slovensko a do Nového Sadu, no je badateľný trend návratu, ba až príchodu Slovákov, a preto je ťažké nájsť dom na predaj. Celú situáciu by zlepšilo otvorenie firmy, ktorá by si miestnych udržala, pretože takto sú nútení pri hľadaní práce cestovať do väčších miest, kde v konečnom dôsledku ostávajú, pretože je to pre nich únavné, bojovať s čoraz šialenejšou premávkou každý deň.
Miestni obyvatelia dúfajú, že sa tým znovu aktivuje Futbalový klub „Poljana“, ktorého ihrisko, ktoré sa od roku 2009, kedy bol klub zatvorený, nevyužíva, teraz vyzerá ako skutočná „Poljana“, ale nachádza sa na najkrajšom mieste pre vonkajšie športy. Dovtedy vás Lužania radi privítajú počas leta na Bratských stretnutiach a Dňoch medu pod storočnými lipami.
Dedina aj žien aj mužov
Počas našej návštevy v Lugu sme si všimli, že na uliciach sú väčšinou ženy! Povedzme, v bráne evanjelického kostola sa tri Anny a jedna Katarína starajú o záhradu, trhajú suché kvety, zbierajú opadané lístie a konáre, tak sa aj kamošujú, a ako hovoria, trovia energiu.
- V dedine sú mladí, ale sú v škole a v práci, preto nám teraz nepomáhajú - kričí jedna usilovná Anka. - Čo budeme robiť, sme starí ľudia a aj tak sme doma, tak sme aspoň takto aktívni, trochu pracujeme, trochu sa socializujeme. Niekedy je nás viac, ale nie veľa. A čo je na dedine najkrajšie? To, že je pokoj, a najkrajšie je, keď kvitne lipa a že je nám tu všetkým dobre, držíme sa.
A cez ulicu od kostola, pred jedným z obchodov, nájdeme predavačku Annu Toman, ktorá vtipom zhŕňa životné dojmy s Majou Subić z Brazílie, ktorá prichádza do Lugu predávať oblečenie v improvizovanom stánku na trhu, ku ktorému sa radi pridávame. Nie je to ideálna príležitosť zistiť, kde sa muži v tejto dedine skrývajú?
- V dedine nie je krčma a ani chlapi - hovorí Tomanová a so smiechom dodáva, že ich ženy odháňajú do práce a potom "chodia po dedine na kávu". - No, včera som robila ženské práce, rúbala som drevo! Syn je v práci, iného mužského v dome nemám, takže musím to robiť samá.
A zatiaľ čo sa Ane cíti vo svaloch, že sa práce nebojí, prichádza Pán Jaroslav Dudáš (schválne s veľkým P) a ubezpečuje nás, že po tom, čo svokre odnesie lieky, sardinky a vajíčka, ide domov navariť kurací guláš, aby bol obed hotový, keď sa manželka vráti z práce.
- Mne je to normálne, aby som robil aj doma - hovorí Dudáš a zo žartu kontrolujeme, či ho neuniesli, a preto musí tak rozprávať, a potom si uvedomíme, že je to taký muž, akého by naozaj chcela každá žena. tak dúfame, že po tomto textu naozaj nebude unesený! - Aj ja pracujem, ale len sezónne práce, a keď ninto práce, tak robím, čo treba, nastavím posteľ, zapálim oheň, robím všetko...
(Tekst i foto: Lea Radlovački / dnevnik.rs)
Plavbou na vlnách Fruškej hory, nad ktorými spenená hmla skrýva tých, čo prichádzajú, sa nám darí rozoznať beočinskú osadu Lug, ktorá už od vstupu pôsobí dojmom tobogánu, ktorý nám poskytne nezabudnuteľnú jazdu.
A to sa naozaj stáva! Kĺzajúc po hlavnej ulici Maršala Tita, veď ani dnes mu nikto nemôže sňať meno ani ho poškvrniť, na oboch stranách sú zoradené farebné domčeky, ktore ich prázdne konáre nezištne otkrili a ukázali všetkým, ktorí sa zatúlali v tej „sriemskej polu-rovine“.
- Vzduch je v Lugu najkrajší - hovorí nám predseda Rady miestneho spoločenstva Kristián Urban a my, ako deti, keď dávajú správnu odpoveď v kvíze, hrdo potvrdzujeme, že je to vzduch, neskutočne čistý, a svieži, ktorý nám vyrazil dych od momentu, keď sme vystúpili z auta a vlastne až vtedy sme si poriadne vydýchli. - Pokoj, nemáme hustú premávku, keď sem prídem z mesta, je to pre mňa okamžitý duševný oddych, keď je leto, keď sa všetko zazelená, je to skutočná krása! V centre sme nechali aj storočné lipy, nebudeme ich rúbať, ale musíme ich udržiavať, je to komplikované, ale sú symbolom dediny. Máme zeleň, jeden zázrak a blízko nás je aj les.
Poznamenajúc, že Lug je vhodnou dedinou pre dôchodcov a developerov, z celého srdca sa zhodneme na tom, že je ideálny aj pre všetkých milovníkov prírody, urbanizovaný s mierou a vkusom, pretože má úplne všetko, čo sa týka infraštruktúry. Je pravda, že na elektrinu, cesty, vodu, kanalizáciu, plyn a internet museli dlho čakať, ale keď urobili, čo potrebovali, majú pokoj „na veky vekov“.
- Najprv sme v 50. rokoch dostali elektrinu, potom sa v 70. rokoch kládol asfalt až po Susek a vtedy sme sa spojili so svetom. Som predsedníkom Rady už takmer 19 rokov a keď som prišiel v roku 2004, urobili sme Vodovodnú sieť, novú, a potom sme postavili ďalšiu studňu, náhradnú, ale nikdy sme ju nepoužili, pretože ani s touto jednou, aj keď by všetci polievali záhradu a umývali autá počas suchých mesiacov, vody bude dosť pre všetkých. Potom sme začali myslieť o kanalizácii, takže v roku 2005 sme začali s tvorbou projektu, o rok s výstavbou a áno, že sa na ďalších desať rokov všetko robilo a bolo hotové, ale od roku 2016 má každý dom prípojku a sme pokojní. Do roku 2009 sme nemali pevnú telefónnu linku, ale aj to sa nám s pomocou pokrajinskej vlády podarilo vyriešiť - spomína Urban s tým, že potom riešili plynofikáciu a potom zariadili Kultúrne centrum s rozlohou 640 metrov štvorcových, ktoré otvorili pred ôsmimi rokmi.
"Akí sme boli, takí sme aj teraz"
Krátko po tom, ako sme vošli do Lugu, sme na ulici našli dve miestne ženy, ktoré v tichosti chatujú, tak sme sa ich rozhodli trochu vyrušiť a zapojiť sa do rozhovoru. Hoci obe prišli do Lugu za láskou, Zuzana Ďurica zo Slankamenských Vinohradov pred 48 rokmi a Zuzana Hrubík z Iloku pred 56 rokmi. Bolo badať, že sú so životom v tejto osade spokojné, akoby bola ich vlastnou.
- Máme všetko, je krásne, toto je najkrajšia dedina v celej obci Beočin, je malá, väčšinou slovenská, ale hoci máme aj švagrovcov a švagriné "srbského jazyka" - hovorí Ďurica. - Ľudia sú veľmi príjemní, každý pomôže, komu zavoláte, kedykoľvek!
A ako veľmi sa Lug zmenil za polstoročie, odkedy sú naši spolubesedníci v tejto dedine?
- Akí sme boli, takí sme aj teraz, nehádame sa, je pokoj - uzatvára Zuzana Hrubík.
A bez ohľadu na to, že je dedina kompletná, je tu toľko mládencov, že „problém by vyriešil jeden z troch autobusov dohadzovačov“.
- Za našich čias bolo najdôležitejšie ísť večer von, mali sme dve-tri kaviarne, všade bol ruch a teraz sú všetky zatvorené, aj kaviarne, aj mladí, sú na telefónoch non-stop, sú nespokojní so všetkým. Sem do baru chodia nezadaní, ale ženu tam určite nenájdu a nemajú záujem ísť niekam inam - uzavrel náš hostiteľ, ktorý nás privítal v bare, ktorý večer slúži ako hostinec, aj keď nie v dennej verzii, bez ohľadu na to, koľko sme mali možnosť vidieť v súkromnej réžii so všetkou mäsovou obsluhou, vôbec nie je zle.
Mimochodom, v Lugu dnes nocuje okolo 600 ľudí. Z obce ich odišlo asi 200, väčšinou na Slovensko a do Nového Sadu, no je badateľný trend návratu, ba až príchodu Slovákov, a preto je ťažké nájsť dom na predaj. Celú situáciu by zlepšilo otvorenie firmy, ktorá by si miestnych udržala, pretože takto sú nútení pri hľadaní práce cestovať do väčších miest, kde v konečnom dôsledku ostávajú, pretože je to pre nich únavné, bojovať s čoraz šialenejšou premávkou každý deň.
Miestni obyvatelia dúfajú, že sa tým znovu aktivuje Futbalový klub „Poljana“, ktorého ihrisko, ktoré sa od roku 2009, kedy bol klub zatvorený, nevyužíva, teraz vyzerá ako skutočná „Poljana“, ale nachádza sa na najkrajšom mieste pre vonkajšie športy. Dovtedy vás Lužania radi privítajú počas leta na Bratských stretnutiach a Dňoch medu pod storočnými lipami.
Dedina aj žien aj mužov
Počas našej návštevy v Lugu sme si všimli, že na uliciach sú väčšinou ženy! Povedzme, v bráne evanjelického kostola sa tri Anny a jedna Katarína starajú o záhradu, trhajú suché kvety, zbierajú opadané lístie a konáre, tak sa aj kamošujú, a ako hovoria, trovia energiu.
- V dedine sú mladí, ale sú v škole a v práci, preto nám teraz nepomáhajú - kričí jedna usilovná Anka. - Čo budeme robiť, sme starí ľudia a aj tak sme doma, tak sme aspoň takto aktívni, trochu pracujeme, trochu sa socializujeme. Niekedy je nás viac, ale nie veľa. A čo je na dedine najkrajšie? To, že je pokoj, a najkrajšie je, keď kvitne lipa a že je nám tu všetkým dobre, držíme sa.
A cez ulicu od kostola, pred jedným z obchodov, nájdeme predavačku Annu Toman, ktorá vtipom zhŕňa životné dojmy s Majou Subić z Brazílie, ktorá prichádza do Lugu predávať oblečenie v improvizovanom stánku na trhu, ku ktorému sa radi pridávame. Nie je to ideálna príležitosť zistiť, kde sa muži v tejto dedine skrývajú?
- V dedine nie je krčma a ani chlapi - hovorí Tomanová a so smiechom dodáva, že ich ženy odháňajú do práce a potom "chodia po dedine na kávu". - No, včera som robila ženské práce, rúbala som drevo! Syn je v práci, iného mužského v dome nemám, takže musím to robiť samá.
A zatiaľ čo sa Ane cíti vo svaloch, že sa práce nebojí, prichádza Pán Jaroslav Dudáš (schválne s veľkým P) a ubezpečuje nás, že po tom, čo svokre odnesie lieky, sardinky a vajíčka, ide domov navariť kurací guláš, aby bol obed hotový, keď sa manželka vráti z práce.
- Mne je to normálne, aby som robil aj doma - hovorí Dudáš a zo žartu kontrolujeme, či ho neuniesli, a preto musí tak rozprávať, a potom si uvedomíme, že je to taký muž, akého by naozaj chcela každá žena. tak dúfame, že po tomto textu naozaj nebude unesený! - Aj ja pracujem, ale len sezónne práce, a keď ninto práce, tak robím, čo treba, nastavím posteľ, zapálim oheň, robím všetko...
(Tekst i foto: Lea Radlovački / dnevnik.rs)
EUR
USD
